Iné múdre reči

Rada čítam braky alebo o tom, ako mi Katka poslala Sto odtieňov braku a ja som si svoje komentáre nemohla nechať pre seba

31. července 2013 v 23:32
Tá stovka je tam nielen na efekt. Práve bojujem s druhým dielom. To už je sto. Neviem, či budem mať dakedy dosť psychických síl pokračovať do tretieho. Rada sa síce smejem na veľmi zlých veciach, vrátane poviedok na Dive či legendárne zlej fanfikcii My Immortal. Link nájdete tu. Naozaj to stojí za to. Ale toto predčilo všetky moje očakávania zla.

Ale k veci a pekne po poriadku. Viem, že písať niečo ako recenziu k ehm... dielu, ktoré som prečítala zatiaľ len do polovice, ak berieme trilógiu ako celok, ale chápte ma, som plná dojmov a duchaplných komentárov. No, minimálne duchaplnejších ako hlavná postava.

Budem ale objektívna a najprv podotknem pozitívne veci. Slovná zásoba nie je až taká úbohá. Teda, v niektorých pasážach je, ale vo všeobecnosti sa tam objavili slová, kt. som si domýšľala z kontextu, lebo som ich nepoznala. Postaršie frustrované ženské, ktoré nepoznajú fanfikcie, to možno ocenia. Síce je to na úrovni veľmi zlej fanfikcie písanej priemernou nástkou, ale ak by som zúfalo hľadala FF na obľúbené párovanie a jediné posteľné scény by boli na hentakej úrovni, tak asi mávnem rukou s tým, že aspoň niečo. Čo ale nevyvracia fakt, že je to zlé. Ďalší drobný nevýznamný plus to má za to, že ak človek veľmi číta medzi riadkami druhého dielu, nájde tam náznak myšlienky, že vo vzťahu je fajn hľadať kompromisy. Náznak myšlienky.

S trochou nadhľadu by sa dalo povedať, že pozitívom môže byť i fakt, že knihy z vás isto spravia asexuála, alebo aspoň v sebe nájdete také sklony. Pretože kedykoľvek vám napadnú nemravné myšlienky, automaticky sa vám sformulujú v tak príšernej štylistike tej knihy, že máte chuť sa radšej zavrieť do kláštora.

A teraz prichádza zlo. Asi ho uvediem v bodoch. Prípadné citáty budú v angličtine, nakoľko som to čítala (predprítomný čas, som v polovici druhého dielu) v origináli.

- Majstrovsky napísané dialógy. "Oooh," I moaned.
- Realisticky vykreslené postavy. Zmena z mníšky na nymfomanku behom piatich sekúnd? Nevravte, že to nie je originálne.
- Otvorte si knihu a fľašu ľubovoľného alkoholu, ráta sa aj pivo (a pod pivom výnimočne akceptujem aj radler). Odpite si zakaždým, kedy sa Nasťa rozplýva nad vzhľadom hlavného chlapíka. Do dvoch strán upadnete do kómy. (Ak ste trénovaní a/alebo zvolili ste si radlera, možno prežijete aj jednu celú kapitolu. Ale na vašom mieste by som zvážila vaše problémy s pitím).
- Mary Sue a Gary Stue. Lepšie hlavné postavy neopíše nič. Ak neviete, o čom točím, gúgl vám pomôže.
- Mám rada opisy. Ale opisy na úrovni. Nepotrebujem vedieť značku každého auta, poznať názov každej skladby, čo im práve hrala alebo čo mali postavy oblečené. A nie, nepotrebujem ani čítať každých päť riadkov, aký je Kristo úžasný, dokonalý a nepochopený. Fakt nie.
- Spomínala som, že hlavným faktorom opisov je zoznam značiek tých vecí?
- Prípadne si môžete odpiť pri každom: "Hungry?" he asks. Not for food.
- Alebo keď ju núti jesť. Vážne. Ak sa niekedy budete sťažovať na svoju babku, že vás vykrmuje, spomeňte si na Krista. (Dobre, takto vyskloňované to znie divno. Ale raz v rámci dvoch odsekov očividne premenil pletený sveter na tričko, tak to možno zmysel dáva). Bol by dokonalou babkou, to mu treba uznať.
- po chvíli máte pocit, že sa na ňu len pozrie a ona exploduje
- angličtina je skutočne tak chudobný jazyk, že nemá iný výraz pre koitus ako "fuck"? Človeka to omrzí veľmi rýchlo, fakt by mala radšej používať odborný výraz, aspoň by to potrápilo mozgové závity cieľovej skupiny čitateliek (Pikoška: onen výraz som sa naučila, keď som kedysi čítala knihu o chove králikov)
- a vlastne, mala to celé napísať ako príbeh králikov. (Retardovaných králikov, prirodzene). Lebo dobre, ja viem, čo to má byť za žáner, ale skutočne toto sa inak, ako tým, že sú v skutočnosti králiky - alebo skôr nejaké myši, králičice majú predsa ruju len raz za dva mesiace, ak sa nemýlim. Neuveríte, ako rýchlo to začne človeka nudiť.
- a králici by nerobili takú nesprávnu vec, ako drhnúť vlasy uterákom, pretože by vedeli, že to nie je zdravé (vlasofilné ja útočí)
- Spomínala som neskutočné výkyvy nálad všetkých postáv? Skutočne, neviem, či niečo berú alebo majú päť rokov, ale aby mali každé dva riadky inú náladu, to je priveľa.
- Jasné! Pozná ho pár dní a aj tak neustále konštatuje vety ako "Toto sa naňho vôbec nepodobá," akoby sa poznali už roky
- Samozrejme, že na to, aby ste mali dominantné sklony, musíte prežiť v detstve príšernú traumu. Možno i z toho, z akého strašného klišé pozostáva.
- He sits back on the bed as he puts on his shoes and socksnová móda? nosiť ponožky na topánkach?
- Tri spálne a obývačka "byt nie je veľmi veľký" zavrela by som nasťu do garzónky s troma ďalšími spolubývajúcimi za toto. Alebo by mala vidieť moju intrákovú izbu v prváku
- počas čítania vám napadne tisíc spôsobov, ako by sa dala zápletka trocha okoreniť. Nič z toho sa nestane.
- His beauty, his nakedness, and me with my covered hair-we look almost Biblical, as if from an Old Testament baroque painting. Adam a Eva v raji. Eva má vlasy obalené v uteráku. Fajn.
- Vysvetlite mi, ako niekto, kto celý čas pôsobí maximálne distingvovane, zrazu prepne do módu, kedy jeho každé druhé slovo je "baby"
- Podstatná vec na koniec! Rozprávanie v prvej osobe. Takým spôsobom, že ak si niekedy otvorím svoj denník, ktorý som písala v trinástich a budem sa cítiť strašne zahanbene, spomeniem si na Nasťu, ktorá by mala byť mojou rovesníčkou, ale myšlienkové pochody má príšernejšie, ako bežná deva na počiatku puberty.

Isto by toho bolo ešte omnoho viac, ale nemám síl. Ešte som to celé nedočítala, vlastne ani ten druhý diel, okrem retardovaných králikov je tu toľko cukrovej vaty, že sa to veľmi ťažko trávi.

OFF

9. května 2013 v 13:40
Nikdy som nečakala, že práve ja budem mať nutkanie písať recenziu na hru.
Už vonkoncom nie na hru, čo nie je Pokémon.
Ale táto hra na mňa vybafla cez Tumblr a poznačila ma natoľko, že sa proste musím podeliť.
Ale skôr ako začnem, spustím varovania. Isto hru nehrajte, ak:
- očakávate od hry skvelú grafiku. Alebo aspoň priemernú. Hra má totiž grafiku dosť mizernú, ale ono to len umocňuje atmosféru. Ale o tom potom.
- patríte medzi slabšie povahy. Alebo aj trocha silnejšie, ale ľahko vás kdečo rozruší
- nemáte radi, ak väčšinu času netušíte, o čo ide a nemáte radi otvorené závery
- neradi rozmýšľate. Síce stále môžete ísť podľa návodou, ktorých je na youtube celkom dosť a zrejme ich občas budete potrebovať, ale kazí to zážitok
- ak náhodou zásadne hrávate hry bez zvuku. V jednej pasáži sa bez neho totiž nepohnete. Takmer doslovne

A teraz k veci. OFF je francúzska hra vytvorená človekom prezentujúcim sa ako Ghost Mortis a nejakými ľuďmi okolo. Je zadarmo a jej anglický preklad je k dispozícií tu. Dej sa sprvu zdá jednoduchý, ovládate postavu zvanú Batter, Pálkar, a pomáhate mu na jeho misií očistiť svet, v ktorom sa nachádzate, od akýchsi duchov, zvaných Spectres. Ak nemáte radi zápasy v hrách, vôbec to neprekáža, tieto sa dajú odohrať i viac menej automaticky a vy sa tak môžete sústrediť na skúmanie sveta a riešenie rébusov, ktorých je tam naozaj neúrekom.

Na vašej ceste sa občas stretnete s podivnou mačkou, nazývajúcou samú seba The Judge, ktorá vám na začiatku vysvetlí čo a ako a stretnete sa s ňou aj v neskorších fázach hry.

Zaujímavou črtou je skutočnosť, že hra už od začiatku jasne rozlišuje rozdiel medzi vami a Batterom, berie vás vlastne ako bábkara, čo vedie jeho kroky. Celkovo toto "nabúranie štvrtej steny" (takto sa to prekladá, či?) je v hre časté, hlavne je typické pre Zacharyho, obchodníka, ktorého tiež budete stretávať a môžete od neho nakupovať užitočné predmety či vám poradí, ako ďalej pokračovať.

Ako pokračujete jednotlivými zónami a "očisťujete ich", niektoré body skladačky absurdného sveta (plavíte sa na kačičke po rieke z mäsa) začnú do seba zapadať, až zrazu spoznáte šokujúcu pravdu... alebo aj nie.

Pretože, ako som vravela už na začiatku, hra otvára viac otázok, ako ich uzatvára a zanechá vás s veľmi zvláštnym pocitom, kedy si uvedomíte, prečo som sa s tým proste musela podeliť. Nemôžem prezradiť viac, nakoľko by som tým všetko prezradila, tak len pár záberov (hoci vravím, grafika tu skutočne nie je podstatná)

Pokémon (nielen) Black a môj pokus o nie celkom objektívnu recenziu

7. prosince 2012 v 20:23
Pretože toto bolo treba spísať odkedy som začala byť nadšená zatiaľ poslednou zo série hier, čo som hrala. K Black2/White2 som sa zatiaľ nedostala a dúfam, že sa nedostanem až do konca januára, dovtedy mám totiž mnoho dôležitejších vecí na práci.

Ale zatiaľ, kým mám ešte čerstvé dojmy, zhrniem všetky tie, čo som hrala, s tým, že to budem s nadšením porovnávať s Blackom a tak. Neviem, či to bude dakto čítať, ale mám potrebu sa vyjadriť.

Všetko začalo kedysi pred veľa rokmi, s Red a Blue verziami. (V medzinárodnom vydaní, Japonci mali miesto Blue Green, čo doteraz pôsobí chaos). Neskôr vyšla ešte Yellow verzia, ktorá odrážala dianie v seriáli a ak chcete celú hru stráviť s neužitočným cupkajúcim Pikachuom, smelo do toho.
Prvá generácia, všetko ešte len začínalo, prvá 150tka (resp. 151ka) Pokémonov, mnoho nedotiahnutých vecí, legendárne MissingNo a iné glitche a čistá nostalgia.
V tej dobe som hrala Blue verziu, po anglicky som vedela len to, čo ma hra naučila a myslím, že nikdy som to nedotiahla na šampióna. Každopádne to odštartovalo môj zvyk vždy začínať trávnym typom.

O niekoľko veľa rokov neskôr vyšli novšie prerábky, LeafGreen a FireRed, ktoré už síce neobsahovali MissingNo a podobné chyby, ale pridali tam nové územia, kde sa dalo ísť. Zápletka v týchto hrách je jednoduchá, trénujete aby ste sa stali šampiónom a porazili svojho protivného rivala (meno mu môžete dať sami, takže u väčšiny ľudí dostáva meno ako Idiot, oficiálne je to Blue/Green, podľa toho, akojazyčná je to verzia a ja mu budem vravieť Gary, pretože proste vyzerá ako Gary). Popri tom narazíte na zločineckú organizáciu, Rakeťákov, a samozrejme ste vy tým hrdinom, čo vždy zachráni situáciu a donúti ich šéfa, Giovanniho, stiahnuť sa.

Následne vyšli verzie Gold, Silver a Platinum a omnoho rokov neskôr prerábky SoulSilver a HeartGold. Z tohoto som hrala len SoulSilver a celkom som si to užívala. Dva regióny, striedanie dní v týždni ako aj dňa a noci, priniesli párenie Pokémonov ako aj tých vzácne inak sfarbených (shiny). To bolo spôsobené propagáciou nových Gameboy Color, kde chceli naplno využiť potenciál vtedajších hier. Vec, ktorá sa mi na nej nepáčila bol fakt, že síce máte k dispozícií šestnásť štadiónov, no keď ich porazíte, zostáva vám ešte poraziť hraciu postavu z predošlej hry, tzv. Reda (nikdy ho nevolajte Ash pred jeho pravovernými fanúšikmi, ukameňujú vás. Predo mnou môžete.). A tej je pekných pár levelov vyššie, ako všetko, s čím ste kedy bojovali a... áno, komu sa to chce trénovať? Okrem toho sa trápne skrýva v jaskyni a odmietne sa s vami rozprávať.
Okrem toho prinášajú legendárneho Youngstera Yoey-ho a jeho "Top-percentage" Rattatu. Youngsteri (a toto nemôžem prekladať, vnímam to ako ich priezvisko), sú celkovo veľmi vtipná skupinka trénerov, väčšinou ospevujúca nosenie kraťasov.
Zápletka je podobná ako minule. Pár skalných Rakeťákov sa vydá obnoviť zašlú slávu ich organizácie, pričom márne pátra po ich šéfovi. Medzitým jeho synak sa stáva vašim rivalom, ktorý je kus protivnejší, ako Gary, ale časom začne byť viac v pohode. Šampión ligy je celkom priateľský, pomáha vám proti Rakeťákom a dokonca si neuzurpuje Červeného Gyaradosa a nechá ho chytiť vám, nie ako v seriáli.
Ale Rakeťáci sú občas vtipní. Pred svoju tajnú základňu napíu upozornenie, že na tej budove skutočne nie je nič podozrivé. Verili by ste im?
Čo sa mi na SoulSilver (a ono je to aj v HeartGold) páčilo, bol fakt, že pokiaľ ste sa práve nebicyklovali, tak za vami vždy behal nejaký váš Pokémon a mohli ste pozerať jeho interrakcie. Ak ste mu dali ešte aj nejaké vtipné meno, bola to o zo väčšia sranda. A aby som nezabudla, tieto hry prinášajú legendárnu hlášku: Si chlapec alebo dievča?

Tretia generácia, Ruby, Sapphire a Emerald je moja asi najobľúbenejšia. Poskytuje vám (najmä Emerald) to potešenie bojovať nie proti jednej, ale rovno dvom zločineckým organizáciam. Emerald je rozšírením predošlých dvoch a mám ju najradšej (odmysliac si fakt, že nemám rada Wallace-a ako šampióna), práve kvôli tomu, že sú tam rovno dve skupiny zločincov, ktoré stoja proti sebe, Team Aqua a Magma, budem ich ale ďalej volať Akváci a Magmáci. Kým Rakeťáci proste kradli a unášali (a zabili Cuboneovu mamu), tak títo majú odlišné ciele. Jedni chcú zväčšiť podiel vodnej plochy na svete, kým druhí pevniny. Sú celkom zábavní a najlepšia je hláška jedného Magmáka, keď sa sťažuje, že mu vedenie neukázalo ani len chvost legendárneho Groundona. Neskôr sa zamyslí, pretože si nie je istý, či má Groundon vôbec chvost.
Tieto hry prinášajú aj dvojzápasy, čiže nie zápasy jeden na jedného, ale dvaja na dvoch. Je to príjemné spestrenie a škoda, že sa nevyskytujú častejšie.
V tejto hre sú šampióni dvaja, ten pôvodný vás síce sprevádza všetkými hrami a pomáha vám proti zločincom, avšak v Emeralde prepustí svoje miesto inému, aby si on mohol zaliezť do jaskyne. Tentokrát si tam ale nesedí deprimovane a urazene ako Red, ale kope si tam šutre. V obleku. Keď sa niekto volá Pišta Šuter, je to pochopiteľné. A možno tam len zaliezol po tom, ako narazil na seba na fanficion.net či na svoje obrázky na tumbr. Rival je tentokrát prvýkrát priateľský a trocha mi to aj chýbalo. Garyho hlášku "Smell ya later!" totiž neprekoná ani šampiónov oficiálny a dvojzmyselný popis "Hard as rock".
Táto generácia priniesla aj takzvané kontesty, ktoré slúžia an zaujatie dievčatiek, ktoré sp príliš mladé na to, aby si všimali dvojzmysly a radšej párovali hraciu postavu so šampiónom.

Diamond, Pearl a Platinum zas prinášajú moju obľúbenú šampiónku Cynthiu. Hra neprináša žiadne nové elementy, rival je priateľský ale vtipný a zločinci, tentokrát usilujúci vytvoriť vlastný alternatívny vesmír, nudní. Vlastne najlepšie na nich sú hlášky okolitých postáv o tom, ako sa nemožne obliekajú. Beztak sa mi hra značne páčla, po porazení Cynthie (ktorá nebola veľmi nápomocná proti Galakťákom, ale ja jej to odpustím) získate vilu, ktorá vám síce nie je na nič, ale chodia vám tam návštevy.
Kontesty tu nemajú žiadnu logiku, môžete si ale škodoradostne vášho najsilnejšieho a najhrozivejšieho Pokémona sprzniť mašličkami a podobne a to sa počíta.

A prechádzam k Black/White.
Ak máte menej ako štrnásť rokov a/alebo zbožňujete ufňukané zženštilé postavy, túto hru nehrajte!!!
(N-ove fanynky mi lezú hore krkom)
V prvom rade by som sa tu zastavila pri dvoch veciach, na ktoré väčšinou dôraz nedávam, a to je grafika, ktorá sa síce postupne skrz generácie vyvíjala, ale tu spravila obrovský skok vpred. Najviac nadšená som bola s tým, že pri zápase sa jednotliví Pokémoni charakteristicky hýbu, najviac nadšená som bola zo Snivyho prekrižujúceho si ruky a zatvárajúceho oči vždy, keď ho uspali, a rotujúci Ferroseed. Druhá vec je, že ono to má prvýkrát v histórií počúvateľný soundtrack. Zatiaľ čo v predošlých hrách bolo niečo také skôr výnimkou (Lavender Town v Blue, Red a Yellow verzií, či Old Chateau v Diamond, Pearl a Platinum), tu sa dá počúvať takmer vždy. Áno, a téma počas záverečného boja s Ghetsisom je fenomenálna. Ale predbieham.
Šampióna tu stretnete takmer v každom meste, podobne aj tréneri štadiónu sa vyskytujú často mimo neho a sú súčasťou nejakej menšej zápletky. Rivali sú dvaja, obaja pomerne priateľskí a oboch som si obľúbila.
Zápletka tu ale naberá nových rozmerov. Totiž, ako názov hier možno napovedá, nič nie je -aspoň spočiatku- úplne čiernobiele. Zločinci tu síce kradnú ľuďom Pokémonov, ale s tým, že ich chcú oslobodiť od trénerov, ktorí ich zneužívajú na zápasy. Ak by nemali vtipné hlášky, pôsobili by ako kombinácia PETY a jehovistov. (Niektoré hlášky sú super. "This is bad. This is bad for Plasma. In short, Plasbad."). Načastejšie sa ohľadom otázky (ne)oslobodenia Pokémonov budete stretávať práve so spomínaným N-om. Neskôr vás vezme na ruské kolo, kde preukáže svoju debilitu tým, že zásadnú vec, čo zmení váš pohľad naňho v negatívnom zmysle slova, vám oznámi práve v súkromí kabínky, a vôbec sa nebojí, že využijete situácie a pekne bez svedkov ho zlikvidujete. Žiaľ, hra túto možnosť neposkytuje. Odvtedy sa ale stane vašim súperom a oznámi vám, že sa s ním raz stretnete vo veľkom zápase, až budete čeliť Lige. Či a ako sa tento zápas odohrá, čo s tým celým má ten spomínaný Ghetsis s úžasným sountrackom a čo presne sú tam tie morálne nejasné záležitosti, to nebudem prezrádzať. Je to zaujímavé, ale zas nie až tak, ako to niektorí radi prezentujú.
Čo ma na tejto verzií nadchlo, boli všetky tie zmeny, čo prebehli od poslednej predošlej hry. Animácie sú možno občas zbytočne zdĺhavé, ale po chvíli som si zvykla a výraznejšie mi neprekážali. Z riešenia niektorých štadiónov som bola nadšená, nechýbala im originalita. Paradoxne mi prekážali skôr zmeny, ktoré by mi mali vyhovovať, ako to, že otrávenie už nepôsobí aj mimo zápasu či umožnené opakované použitie niektorých predmetov. Proste to už nie je ono.
Túto hru odporúčam hlavne tým, čo nemali radi prvé série, pretože so starými Pokémonmi sa tam vlastne ani nestretnete a podľa tých, čo nemajú radi tieto série, všetko, čo nepatrí do prvej (či druhej) generácie, už nie je Pokémon, takže smelo do toho.

Niekedy vo februári skúsim Black dvojku, potom poreferujem aj o nej.

Ako napísať článok do úspešného ženského časopisu

27. ledna 2012 v 17:20
Isto ste na tento nadpis klikli so záujmom, prečo JA idem radiť ohľadom ženských časopisov. Pretože ste si doteraz mysleli, že im vyhýbam ako čert krížu, či ako vegetarián mäsu, ale opak je pravdou. Dlhé roky seriózneho výskumu ženských časopisov a článkov v nich ma doviedli až k vytúženému cieľu. Univerzálny návod na napísanie úspešného článku do ešte úspešnejšieho ženského časopisu. V nasledujúcich riadkoch vám predstavím najzákladnejšie typy článkov, spolu s radami, ako ich napísať.

A prečo si toto tajomstvo nenechám pre seba? Pretože sa sama neodvažujem pustiť do takejto náročnej a zodpovednej práce. Ale, dosť bolo rečí, prejdime k veci.
 
 

Reklama