Prosinec 2012

Pokémon (nielen) Black a môj pokus o nie celkom objektívnu recenziu

7. prosince 2012 v 20:23 Iné múdre reči
Pretože toto bolo treba spísať odkedy som začala byť nadšená zatiaľ poslednou zo série hier, čo som hrala. K Black2/White2 som sa zatiaľ nedostala a dúfam, že sa nedostanem až do konca januára, dovtedy mám totiž mnoho dôležitejších vecí na práci.

Ale zatiaľ, kým mám ešte čerstvé dojmy, zhrniem všetky tie, čo som hrala, s tým, že to budem s nadšením porovnávať s Blackom a tak. Neviem, či to bude dakto čítať, ale mám potrebu sa vyjadriť.

Všetko začalo kedysi pred veľa rokmi, s Red a Blue verziami. (V medzinárodnom vydaní, Japonci mali miesto Blue Green, čo doteraz pôsobí chaos). Neskôr vyšla ešte Yellow verzia, ktorá odrážala dianie v seriáli a ak chcete celú hru stráviť s neužitočným cupkajúcim Pikachuom, smelo do toho.
Prvá generácia, všetko ešte len začínalo, prvá 150tka (resp. 151ka) Pokémonov, mnoho nedotiahnutých vecí, legendárne MissingNo a iné glitche a čistá nostalgia.
V tej dobe som hrala Blue verziu, po anglicky som vedela len to, čo ma hra naučila a myslím, že nikdy som to nedotiahla na šampióna. Každopádne to odštartovalo môj zvyk vždy začínať trávnym typom.

O niekoľko veľa rokov neskôr vyšli novšie prerábky, LeafGreen a FireRed, ktoré už síce neobsahovali MissingNo a podobné chyby, ale pridali tam nové územia, kde sa dalo ísť. Zápletka v týchto hrách je jednoduchá, trénujete aby ste sa stali šampiónom a porazili svojho protivného rivala (meno mu môžete dať sami, takže u väčšiny ľudí dostáva meno ako Idiot, oficiálne je to Blue/Green, podľa toho, akojazyčná je to verzia a ja mu budem vravieť Gary, pretože proste vyzerá ako Gary). Popri tom narazíte na zločineckú organizáciu, Rakeťákov, a samozrejme ste vy tým hrdinom, čo vždy zachráni situáciu a donúti ich šéfa, Giovanniho, stiahnuť sa.

Následne vyšli verzie Gold, Silver a Platinum a omnoho rokov neskôr prerábky SoulSilver a HeartGold. Z tohoto som hrala len SoulSilver a celkom som si to užívala. Dva regióny, striedanie dní v týždni ako aj dňa a noci, priniesli párenie Pokémonov ako aj tých vzácne inak sfarbených (shiny). To bolo spôsobené propagáciou nových Gameboy Color, kde chceli naplno využiť potenciál vtedajších hier. Vec, ktorá sa mi na nej nepáčila bol fakt, že síce máte k dispozícií šestnásť štadiónov, no keď ich porazíte, zostáva vám ešte poraziť hraciu postavu z predošlej hry, tzv. Reda (nikdy ho nevolajte Ash pred jeho pravovernými fanúšikmi, ukameňujú vás. Predo mnou môžete.). A tej je pekných pár levelov vyššie, ako všetko, s čím ste kedy bojovali a... áno, komu sa to chce trénovať? Okrem toho sa trápne skrýva v jaskyni a odmietne sa s vami rozprávať.
Okrem toho prinášajú legendárneho Youngstera Yoey-ho a jeho "Top-percentage" Rattatu. Youngsteri (a toto nemôžem prekladať, vnímam to ako ich priezvisko), sú celkovo veľmi vtipná skupinka trénerov, väčšinou ospevujúca nosenie kraťasov.
Zápletka je podobná ako minule. Pár skalných Rakeťákov sa vydá obnoviť zašlú slávu ich organizácie, pričom márne pátra po ich šéfovi. Medzitým jeho synak sa stáva vašim rivalom, ktorý je kus protivnejší, ako Gary, ale časom začne byť viac v pohode. Šampión ligy je celkom priateľský, pomáha vám proti Rakeťákom a dokonca si neuzurpuje Červeného Gyaradosa a nechá ho chytiť vám, nie ako v seriáli.
Ale Rakeťáci sú občas vtipní. Pred svoju tajnú základňu napíu upozornenie, že na tej budove skutočne nie je nič podozrivé. Verili by ste im?
Čo sa mi na SoulSilver (a ono je to aj v HeartGold) páčilo, bol fakt, že pokiaľ ste sa práve nebicyklovali, tak za vami vždy behal nejaký váš Pokémon a mohli ste pozerať jeho interrakcie. Ak ste mu dali ešte aj nejaké vtipné meno, bola to o zo väčšia sranda. A aby som nezabudla, tieto hry prinášajú legendárnu hlášku: Si chlapec alebo dievča?

Tretia generácia, Ruby, Sapphire a Emerald je moja asi najobľúbenejšia. Poskytuje vám (najmä Emerald) to potešenie bojovať nie proti jednej, ale rovno dvom zločineckým organizáciam. Emerald je rozšírením predošlých dvoch a mám ju najradšej (odmysliac si fakt, že nemám rada Wallace-a ako šampióna), práve kvôli tomu, že sú tam rovno dve skupiny zločincov, ktoré stoja proti sebe, Team Aqua a Magma, budem ich ale ďalej volať Akváci a Magmáci. Kým Rakeťáci proste kradli a unášali (a zabili Cuboneovu mamu), tak títo majú odlišné ciele. Jedni chcú zväčšiť podiel vodnej plochy na svete, kým druhí pevniny. Sú celkom zábavní a najlepšia je hláška jedného Magmáka, keď sa sťažuje, že mu vedenie neukázalo ani len chvost legendárneho Groundona. Neskôr sa zamyslí, pretože si nie je istý, či má Groundon vôbec chvost.
Tieto hry prinášajú aj dvojzápasy, čiže nie zápasy jeden na jedného, ale dvaja na dvoch. Je to príjemné spestrenie a škoda, že sa nevyskytujú častejšie.
V tejto hre sú šampióni dvaja, ten pôvodný vás síce sprevádza všetkými hrami a pomáha vám proti zločincom, avšak v Emeralde prepustí svoje miesto inému, aby si on mohol zaliezť do jaskyne. Tentokrát si tam ale nesedí deprimovane a urazene ako Red, ale kope si tam šutre. V obleku. Keď sa niekto volá Pišta Šuter, je to pochopiteľné. A možno tam len zaliezol po tom, ako narazil na seba na fanficion.net či na svoje obrázky na tumbr. Rival je tentokrát prvýkrát priateľský a trocha mi to aj chýbalo. Garyho hlášku "Smell ya later!" totiž neprekoná ani šampiónov oficiálny a dvojzmyselný popis "Hard as rock".
Táto generácia priniesla aj takzvané kontesty, ktoré slúžia an zaujatie dievčatiek, ktoré sp príliš mladé na to, aby si všimali dvojzmysly a radšej párovali hraciu postavu so šampiónom.

Diamond, Pearl a Platinum zas prinášajú moju obľúbenú šampiónku Cynthiu. Hra neprináša žiadne nové elementy, rival je priateľský ale vtipný a zločinci, tentokrát usilujúci vytvoriť vlastný alternatívny vesmír, nudní. Vlastne najlepšie na nich sú hlášky okolitých postáv o tom, ako sa nemožne obliekajú. Beztak sa mi hra značne páčla, po porazení Cynthie (ktorá nebola veľmi nápomocná proti Galakťákom, ale ja jej to odpustím) získate vilu, ktorá vám síce nie je na nič, ale chodia vám tam návštevy.
Kontesty tu nemajú žiadnu logiku, môžete si ale škodoradostne vášho najsilnejšieho a najhrozivejšieho Pokémona sprzniť mašličkami a podobne a to sa počíta.

A prechádzam k Black/White.
Ak máte menej ako štrnásť rokov a/alebo zbožňujete ufňukané zženštilé postavy, túto hru nehrajte!!!
(N-ove fanynky mi lezú hore krkom)
V prvom rade by som sa tu zastavila pri dvoch veciach, na ktoré väčšinou dôraz nedávam, a to je grafika, ktorá sa síce postupne skrz generácie vyvíjala, ale tu spravila obrovský skok vpred. Najviac nadšená som bola s tým, že pri zápase sa jednotliví Pokémoni charakteristicky hýbu, najviac nadšená som bola zo Snivyho prekrižujúceho si ruky a zatvárajúceho oči vždy, keď ho uspali, a rotujúci Ferroseed. Druhá vec je, že ono to má prvýkrát v histórií počúvateľný soundtrack. Zatiaľ čo v predošlých hrách bolo niečo také skôr výnimkou (Lavender Town v Blue, Red a Yellow verzií, či Old Chateau v Diamond, Pearl a Platinum), tu sa dá počúvať takmer vždy. Áno, a téma počas záverečného boja s Ghetsisom je fenomenálna. Ale predbieham.
Šampióna tu stretnete takmer v každom meste, podobne aj tréneri štadiónu sa vyskytujú často mimo neho a sú súčasťou nejakej menšej zápletky. Rivali sú dvaja, obaja pomerne priateľskí a oboch som si obľúbila.
Zápletka tu ale naberá nových rozmerov. Totiž, ako názov hier možno napovedá, nič nie je -aspoň spočiatku- úplne čiernobiele. Zločinci tu síce kradnú ľuďom Pokémonov, ale s tým, že ich chcú oslobodiť od trénerov, ktorí ich zneužívajú na zápasy. Ak by nemali vtipné hlášky, pôsobili by ako kombinácia PETY a jehovistov. (Niektoré hlášky sú super. "This is bad. This is bad for Plasma. In short, Plasbad."). Načastejšie sa ohľadom otázky (ne)oslobodenia Pokémonov budete stretávať práve so spomínaným N-om. Neskôr vás vezme na ruské kolo, kde preukáže svoju debilitu tým, že zásadnú vec, čo zmení váš pohľad naňho v negatívnom zmysle slova, vám oznámi práve v súkromí kabínky, a vôbec sa nebojí, že využijete situácie a pekne bez svedkov ho zlikvidujete. Žiaľ, hra túto možnosť neposkytuje. Odvtedy sa ale stane vašim súperom a oznámi vám, že sa s ním raz stretnete vo veľkom zápase, až budete čeliť Lige. Či a ako sa tento zápas odohrá, čo s tým celým má ten spomínaný Ghetsis s úžasným sountrackom a čo presne sú tam tie morálne nejasné záležitosti, to nebudem prezrádzať. Je to zaujímavé, ale zas nie až tak, ako to niektorí radi prezentujú.
Čo ma na tejto verzií nadchlo, boli všetky tie zmeny, čo prebehli od poslednej predošlej hry. Animácie sú možno občas zbytočne zdĺhavé, ale po chvíli som si zvykla a výraznejšie mi neprekážali. Z riešenia niektorých štadiónov som bola nadšená, nechýbala im originalita. Paradoxne mi prekážali skôr zmeny, ktoré by mi mali vyhovovať, ako to, že otrávenie už nepôsobí aj mimo zápasu či umožnené opakované použitie niektorých predmetov. Proste to už nie je ono.
Túto hru odporúčam hlavne tým, čo nemali radi prvé série, pretože so starými Pokémonmi sa tam vlastne ani nestretnete a podľa tých, čo nemajú radi tieto série, všetko, čo nepatrí do prvej (či druhej) generácie, už nie je Pokémon, takže smelo do toho.

Niekedy vo februári skúsim Black dvojku, potom poreferujem aj o nej.